Nedávno som narazila v A2larmu na článok od Anne Helen Peterson preložený z Buzzfeed News o častom vyhorení súčasnej mladej generácie. Autorka tu poukazuje na niekoľko často sa opakujúcich javov. Jedným z nich je potom niečo, čo nazvala "pochôdzkovou paralýzou". Je to neschopnosť, či odpor mileniálov riešiť niektoré úkony bežného života, ktoré sú vlastne úplne banálne a nejde pritom o to, že by ich nezvládli, alebo na ne nemali peniaze. Len sa im do nich naozaj (ale naozaj) hrozne nechce. Autorku textu doviedol tento niekoľkoročný problém až k vyhoreniu, ktoré nie je ľahkou diagnózou a naozaj ho nevyrieši týždeň na pláži.

Autorka zmieneného textu označila vyhorenie za „kľudovú“ teplotu mileniálů a "pochôdzkový paralýzu" za prirodzenú reakciu na tlak, ktorý na nás už odmalička vytvára naše okolie i rodičia. Tlak, že musíme pracovať a neustále niečo robiť. Prečo? Pretože môžeme. A to je niečo, čo je možno ešte o kúsok intenzívnejšie v krajinách, ktoré sa pred rokom 1989 stretávali s neslobodou.

Po prečítaní textu som si začala viac všímať niektorých opakujúcich sa javov, a to nielen u seba samej, ale aj v okolí. Jedna z mojich kamarátok navštevuje psychoterapiu, pretože je so svojím životom dlhodobo nespokojná, hoci k tomu objektívne nemá žiadny dôvod. Všetko je s jej životom v poriadku. Pekná baba, pekné bývanie, dobrá práca, koníčky, dobré zázemie rodičov i priateľov. Moja druhá kamarátka si nie je schopná zariadiť niektoré základné veci - ako napríklad preventívnu prehliadku u lekára - a to celé roky. Od problémov, ktoré má, uteká k workoholizmu. Je si toho vedomá, ale nedokáže z tohto kruhu vyskočiť.

Mileniáli už ale nie sú adolescenti, väčšina z nich je už pár rokov v pracovnom procese. Viac z nich už prekročilo tridsiatku, stalo sa rodičmi a za zvukov oslavnej salvy sa uviazalo k hypotéke na nie príliš veľký byt, no na príliš dlhú dobu. Problémy dnešnej mladej generácie som preberala so psychológom Petrom Kačenom zo Školy psychológie, ktorý je zároveň (rovnako ako ja) aj jej príslušníkom. "Myslím, že sme prvá generácia, ktorá naozaj vo veľkom premýšľa o zmysle svojej práce a o nejakej svojej úlohe. Premýšľame o tom skôr, než tá predchádzajúca generácia, ktorá k týmto otázkam dospieva až v kríze stredného veku. Kríza stredného veku sa vlastne dosť podobná kríze mileniálov. Je o tom, či robím dobrú prácu, či mám uspokojivý vzťah a čo je mojím údelom na zemi, "opisuje Peter a uvádza niekoľko paradoxov


Čím väčší zmysel totiž spravidla nachádzame vo svojej práci, tým horšie býva finančne ohodnotená. Čo zase znižuje našu spokojnosť v inej oblasti. Peter zároveň uznáva, že sme skutočne generácie trochu fixovaná na svojich rodičov. Máme s nimi možno lepšie vzťahy než generácie pred nami. "Sme generácia, ktorá sa strašne málo búrila a po tej dvadsiatke nás to doháňa. Nejaká tá revolta je hrozne dôležitá, pomáha totiž aj emancipáciu od rodičov, a pretože u mnohých z nás neprebehla, nie je divu, že vznikol fenomén typu "mama hotel", " vysvetľuje Peter. Jeden zo stále omieľaných fenoménov mileniálov je teda istá závislosť na rodičoch. Nutnosť vyskúšať viac variantov seba samého, ktorá je spravidla spojená s obdobím adolescencie, považuje za veľmi dôležitú.

Ďalším dielom skladačky do depresívneho profilu dnešnej mladej generácie sú očakávania. "Spoločnosť je dnes silne orientovaná na výkon. Človek by mal odovzdávať maximum v práci, vo vzťahu, mať doma upratané, poliate kvety, a ešte stíhať fitko, písať si "to do listy" a všetko to plniť. Nie je v ľudských silách všetko držať na maximálnom výkone, a mnohokrát ani na výkone, ktorý si sami nastavíme. " Poukazuje Peter na naše vlastné očakávania a požiadavky, ktoré kladieme sami na seba. Ako silný faktor, ktorý sem vstupuje, označuje jednoznačne sociálne siete. To je ale na samostatné tému.

Je teda oneskorené hľadanie seba samého a príliš vysoké nároky nášho okolia aj nás samých jednou z odpovedí na otázky, ktoré trápia tých z nás, ktorí úplne nevieme, čo s vlastným životom? Možno. Trpí nemalá časť z nás naozaj "quater-life crisis", o ktorej sa začína hovoriť nielen v psychoterapeutických kuloároch, alebo je to len ďalší spôsob, ako urobiť svoje mileniálske problémy viac fancy?

Myslíš, že sa niektorý z popísaných problémov týka aj teba? Nie si v tom sám/a. Zváž digitálne detox a napríklad aj návštevu odborníka. Keď už sa radíme s profíkmi o tom, čo si vziať na seba, čo jesť, ako cvičiť, prečo sa neporadiť aj o tom, ako sa cítime?